Hračka

3. září 2011 v 13:46 | Sciurine
Hračka je tiež ďalšia potvora z mojej dielne ktorú už niektorí moji (zase prípadní) čítatelia už poznajú. Je to... strašne strašné, preto to uzavieram do klietky a dúfam, že na to čoskoro hrdo zabudnem. Sem-tam možno na túto poviedku znova naďabím, porovnám ju s tým, čo píšem v súčasnosti a budem dumať, aký som len asi urobila pokrok. Hračka je pol roka alebo aj rok stará kreatúra, napísaná kedysi na tému týždňa a pochádza ešte z môjho úplne prvého blogu o mojej obľúbenej spisovateľke Agathy Christie. Je to taký ten klasický pokus napísať čosi drsné s klasickým koncom. V minulosti som mala očividne mala rada vety končiace sa nie troma, ale dvoma bodkami, takže som to musela poupraviť - dnes mi už z čohosi takého šibe. Užijte si to.

Ak sa dá.


Spinesova ulica nepatrila medzi tie najveselejšie. Nie, kdeže, bola to ulica fádna a pochmúrna, po obi dvoch stranách diaľnice sa tiahli dva úzke chodníčky a pri nich sa týčili šedé domy - tie sa na seba podobali ako vajce vajcu. Jediné, čo pomohlo človeku zorientovať sa na tomto mieste pokrytým betónovými budovami, boli drobné, dvojciferníkové čísla pripevnené vedľa vchodových dverí. Kedysi to mohli byť určite čísla úhľadné a lesklé, lenže teraz títo príslušníci matematiky vyzerali ošúchane a zanedbane. A v jednom z týchto domov, z domu s číslom dvadsaťosem sa cez škáry spod vchodových dverí predieral akýsi zvuk.
Susedia to počuli, ale nič nerobili, len zdesene sedeli vo svojich obývačkách s bledými tvárami a rukami položenými v lone. Oči mali vypúlené od strachu a uprene nimi hľadeli pred seba, ako keby ošúchaný koberec či váza so zvädnutými kvetmi boli tou najzaujímavejšou vecou na svete.
V dome s číslom dvadsaťosem žil totiž muž so ženou a jej dcérou. Muž s násilníckymi sklonmi, muž, ktorý sa často pozeral na dno krígeľa s pivom v hostincoch a následky tejto slabosti pre alkohol boli vo forme agresívneho výbuchu hnevu. Ani žena nič neurobila. Takisto sedela v ošúchanej obývačke a uprene hľadela pred seba. Na jej tvári sa nepohol ani sval, neprejavovala žiadne emócie. Ak žena niečo cítila, dusila to v sebe ako v tlakovom hrnci. Jej dcéra bola zatiaľ hore v izbietke a sama, ona jediná sa musela utkať s ďalším prudkým záchvatom hnevu. Dcéra s chudou postavou, zaoblenými perami a očami tvaru mandle, zatiaľ čo kučery gaštanovej farby jej v podobe nepekných gučí padali na útle plecia.
Nikto nikdy nezavolal pomoc. Polícia v týchto ponurých končinách sveta bola ešte horšia, než muž samotný.
Kopal do nej, potiahol si poriadne z fľaše a ešte naposledy si kopol do jej hrudníku. Zasahovala ju tlmená bolesť, pri rebrách zacítila niečo ostré. Pravdepodobne prasknutá - alebo čosi horšie - zlomená kosť. Biele šaty ktoré mala na sebe sa potrhali a boli plné otlačkov jeho topánok z ošúchanej, lacnej napodobeniny kože. Zohol sa k nej, schmatol si jej bradu do drsnej dlane. Striasla sa, ako keby ju chytili povrazom okolo hrdla a tiahli ju po ceste, presne ako to kedysi robili s koňami.
"Počúvaj, maličká," šepkal a pritiahol si jej tvár bližšie k tej svojej, ich nosy sa dotýkali. Cítila odporný puch ktorý z neho sálal, pokryl ju od hlavy až po päty. Najradšej by sa hodila do kaluže, strhla by zo seba šaty a vyváľala sa v blate ako zviera, len aby sa zbavila jeho zápachu. Neznášala ho. Nenávidela. A on to o nej vedel.
"Prijal som ťa s matkou do svojho domu. Bývali by ste na ulici a z tvojej matky by bola dievka. A keby si vyrástla, tak aj z teba. Lenže ja som sa zachoval slušne, starám sa o vás a tak si zasluhujem trochu rešpektu," jeho hlas bolo ako ohnivé železo ktoré preťalo jej ušný bubienok, prenikal do mozgu, do hlavy. Chcela sa odtiahnuť, no držal ju pevne s tými svojimi drsnými paprčami.
"A preto ti prikazujem, aby si ma ctila a bola tu doma včas. Nerád čakám, som netrpezlivý," zúžil oči a zahľadel sa do jej tváre. Obzeral si ju ako kus mäsa. "Čoskoro už budeš dosť veľká a vyspelá..." zachechtal sa, vstal a vyšiel von z izby.
Dievča sa posadilo na posteľ a dala si dole zo seba šaty. Boli pekné, bez ozdoby. Jednoduché, ale krásne. Ale on ich pošpinil. Zničil. Poškvrnil. Z jej úst sa vydral vzlyk. Všetko čo patrilo jej, musel on zničiť, aj tieto šaty. Veľké otlačky topánok pokrývali takmer celú látku. Už niekoľko mesiacov dostávala darčeky, sama nevedela od koho. Každý balík skrýval čosi nádherné, lenže hneď ako sa ich dotkol muž, boli zničené.
Na druhý deň našla na svojej posteli ďalší balík. Pečlivo zabalený do hnedého papiera a písacím strojom bolo naťukané aj jej meno a adresa. Rozbalila ho. Bola to hračka. Medveď, veľký a mäkký. Zaborila tenké prsty do umelej srsti a privinula si hračku k telu. Nosom nasiala vôňu novoty, mäkký kožuch sa jej príjemne obtrel o líce. Nevedela, kto to mohol poslať, ale v tejto chvíli sa nezaujímala o vonkajší svet. Bola tu len ona, ona a jej medveď. Jej hračka. Nepošpiní ju. On nie. Lebo to nedovolí, nedovolí to!
Prišiel v noci, reval. Alespoň si to myslela že reval, no až potom zistila že spieva. Bol opilý. To ani nebol taký prekvapujúci fakt.
"Tak čo, dievčatko?" vrhol sa do jej izby, šmaril fľašu o podlahu, tá sa rozbila a kúsky skla prelietli cez celú izbu. Zamrkal na dievča. Pretrel si oči a pohľad mu skĺzol na hračku. Na jej hračku, na jej medveďa.
"Dievčatko, povedz mi, odkiaľ to máš?" spýtal sa a pomaly prešiel k jej posteli a sadol si na ňu. Chcel si hračku zobrať, no ona mu to nedovolila. Schmatla medveďa a pritisla si ho k hrudi. K hrudi ktorú on rozkopal a v ktorej bilo jej srdce tak hlasno že priam volalo o pomoc.
"Daj mi to," zavrčal. Stiahol obočie a pozrel jej rovno do očí. Ale ona reagovala jasným nie, potriasla hlavou a pevnejšie zovrela v náručí hračku.
"Daj. Mi. To." zopakoval a vrhol sa k hračke. Schmatol jej ramená, potriasol ňou ako s handrovou bábikou. Nepustila.
"DAJ MI TO!" zahrmel, slina mu vytiekla na bradu a prsty sa mu zakvačili do jej ramena. Nie. Nevzdala sa hračky, nevzdala sa medveďa. Rukou rýchlo siahla pod vankúš.
O týždeň bol článok v novinách. Muž zomrel, zavraždila ho nevlastná dcéra. Tá išla na psychiatriu a na súd zavítala v bielych šatách, na ktorých boli samé otlačky topánok. A v rukách držala medveďa. Svojho medveďa, a ako ona potom s neistým výrazom, priam hanblivo zamrmlala: "Chcel mi zobrať hračku.. moju hračku.."

Sciurine
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Klaudia Klaudia | Web | 4. září 2011 v 19:35 | Reagovat

Tak fascinujúce, hoci som to už prečítala mnoho ráz...

2 Sciurine Sciurine | Web | 6. září 2011 v 21:29 | Reagovat

[1]:Som fascinovaná z toho, že si fascinovaná z niečoho, v čom ja nevidím nič fascinujúce (môže to byť moja slepota), ale fascinovane ďakujem, až z toho opakujem slovo "fascinovane" a robím zo seba fascinovaného tutľoša.

Fuj. Prečítala som si po sebe ten komentár a už to nikdy neurobím.

3 Klaudia Klaudia | Web | 7. září 2011 v 13:52 | Reagovat

[2]: Ja vidím aj cez steny :D

4 Luc Luc | Web | 11. září 2011 v 18:40 | Reagovat

Dve bodky namiesto troch sú dakedy veľmi normálne ;')

Neviem, prečo by si sa mala za poviedku hanbiť - má dobrý "neošúchaný" (to slovo znie divnô) dej. Je napísaná do detailov a zámer sa ti podaril. Jediná chybička je asi vo vete "Bol opilý." - čechizmus, ale to je len drobnosť.

Väčšina ľudí sa hanbí za svoje poviedky len z jedného dôvodu - za to, že ich napísali alebo za to, že si myslia, že poviedku nedokázali napísať tak, ako si ju utvorili v hlave, ešte predtým ako prišla na papier.. (vidíš tie dve bodky?  pff.).
Skús si ju prečítať po veľmi dlhej dobe - tak dva roky sú akurát, rok je málo (och tá pamäť) - a budeš o nej zmýšľať lepšie. :')

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama