Prosinec 2010

Moje milé detičky...

21. prosince 2010 v 21:09 | Sciurine |  Serepetičky
Viem, otravné pomenovanie ale holt, musíte si zvykať

  V ponuke mám pripravené dva poviedky. Aj keď ich v sebe dusím aspoň sto a všetkých sto chcem napísať naraz, z čoho sa rodí chaos a zmätok, následky toho všetkého potom sú depresie, stresové situácie až nakoniec totálne vykašľanie (píšem to správne?) na blog. No vidíte, neustále píšem s rizikom že jednoducho vymažem blog. Moje dilema...

  Poviedka číslo 1
  To viete, nemám chuť vymýšľať názov.
  Akési kecy o knihách. Chlapec - Tom či Peter, to sa neviem rozhodnúť - sa akýmsi nedomysleným spôsobom dostane do sveta čarodejníkov, stretne sa s Patty a v knižnici (tiež nedomysleným spôsobom) nájdu nepomenovanú knihu. Na jedno téma týždňa  - Moja obľúbená kniha - som dopredu spísala časť jednej kapitoly. Tu je úryvok:

"Takže, na čo ste sa to chceli spýtať?" povedal Lucas, keď sa aj on usadil v jednom z kresiel.
  "Chceli sme sa niečo dozvedieť o knihe.. eee... no, bola bez názvu a.. " Lucas na ňu hľadel so zdvorilým záujmom, čo ju viditeľne privádzalo trocha do rozpakov. "...kedysi si ju požičala Hepzibah."
  "Takže bez názvu... hmmm..." opakoval potichu Lucas. "Takých je málo."
  "Prečo?" spýtal sa Tom. On videl v knižniciach viacero kníh bez názvu, tak ho tento fakt vôbec neprekvapoval.
  "U vás to je inak. My však máme väčšinu kníh pečlivo pomenovaných. Názov skrýva a zároveň odkrýva podstatu knihy. Udržuje podstatu v sebe, ale zároveň ju neustále podstrkuje pod nos čitateľa. Takých kníh, ktoré nie sú pomenované je v našom svete málo. Ostalo ich deväť. Ja vlastním šesť, ostatné tri buď vlastnia iný zberatelia.." tu zaznela v Lucasovom hlase trpkosť. "...alebo zanikli."
  "Koľko ich bolo pôvodne?"
  "Dvanásť. Takáto kniha vznikne v takej chvíli keď človek má v sebe istú informáciu. Takú strašnú, takú tajomnú že ju nedokáže v sebe udržať ale musí to zostať ukryté. A preto tú informáciu prenesie do knihy. Podstata knihy musí byť v tajnosti, preto nemá žiaden názov. Daná osoba sa stane nositeľom. Museli sa vykonať ochranné čary, aby tá.. ako to mám nazvať.. vec, zostala v bezpečí, ukrytá pre zrakmi ľudí. Väčšinou sa kniha pokúsi odhryznúť prsty..."
  "To poznám," poznamenal Tom. Keď sa Lucas zatváril nechápavo, on a Patty mu porozprávali čo sa stalo v Hepzibahninom dome.
  "Tebe sa podarilo otvoriť nepomenovanú knihu?" vyvaľoval oči Lucas. "Moju nepomenovanú knihu? A potom ju stále nemohli otvoriť iný? Zvláštne..."

  Takže Patty a Tom (Peter) išli do domu zberateľa Lucasa (moja obľúbená postava v tejto poviedke) po nehode ktorá bola v dome istej strigy, Hepzibah. Tento príbeh v sebe mám jeden či dva roky, od tej doby čo mi známa požičala knihu Čarodejné šepkanie. Preto sa môžu vyskytnúť isté podobnosti... ;-)

  Poviedka číslo 2
  To byť moja fantasy volovina.
  Ani sama presne neviem posúdiť o čom tá poviedka bude. Účinkuje v ňom Iasc, osoba žijúca v chatrči niekde v lese ktorý sa nachádza v blízkosti mora (aj vy máte radi takéto inteligentné vety?), takisto aj Suku - alebo Tvevavor - ktorý bol kedysi strážcom Suojelija (vysvetlím neskôr) ale keď sa stratil kameň Života, tak Suojelija ušiel a strážcovia sa premenili na Tiene. Potom Aurinko, dievča ktoré zomrelo približne v tej istej chvíli keď zanikol už spomínaný kameň.
  Ten nezmyselný dej sa asi bude otáčať okolo toho kvádru z rôznych minerálov.
  Sprvu som chcela fantasy ukázať tak, že pod týmto názvom (fantasy) si nepredstavujem len samých elfov, drakov a čo-ja-viem-ešte, ale skutočne čosi čo vzniklo v mojej hlave. Aj keď táto poviedka originalitou práve neožíva. Postupom času sa z toho vytvorilo fantasy ako každé iné a splynulo to s tou obrovskou masou čohosi.

  Ani jedna z tých poviedok nie je riadne premyslená a prepracovaná. Ale keď mi pomôžete rozhodnúť sa, tak sa konečne začnem pozornejšie zaoberať jednou z nich a potom sa možno vrhnem na tú, ktorá skončí ako druhá. :P Lenže mne už z toho vyberania šibe, tak nech trochu šibne aj vám.

Sciurine

Serepetičky

19. prosince 2010 v 21:44 | Sciurine |  Serepetičky
Poviedkový blog sa otvára

  Sciurine a jej fotografický brloh. Sciurine a jej poviedkový brloh - Sciurinenine serepetičky. Zatiaľ čo na prvom(druhom) blogu budú moje fotografické výtvory, Sciurienka sa rozhodla že si založí aj druhý na svoje poviedky. Iróniou osudu je, že prvý blog bol pôvodne otvorený ako blog na takéto literárne výplody. A postupom času sa z toho vyliahlo epicentrum mojej fotografickej stránky.

  Že čo budem robiť? Prenesiem si pôvodné poviedky? Možno, ak mi v tom nezabráni lenivosť, škola, čas či blížiace sa sviatky. A to zabráni, hlavne to prvé - s tým môžete rátať. 

  Nebudem to tu zdobiť svojimi fotografiami. Prečo? Aby sa vám všetok text zdal nudný, dlhý, všedný a otravný. Samozrejme tu uvidíte úvodné obrázky poviedok a možno že nejaké ilustrovanie.

  Predstavovanie? Nebude. Je to zbytočné. Sem nebudem chodiť často, možno že sa ozvem po niekoľkým mesiacoch. Aj keď plánujem ďalšiu volovinu ktorú by som mohla preliať do rôznych, päťdesiat strán dlhých opisov a "duchaplných" rozhovorov. Prekliaty žáner fantasy v mojom podaní. :D Zakryte si oči, ináč to so zrakom dlho nevydržíte.

  Nechcem sa tomuto blogu venovať tak veľmi lebo by som potom zabudla na prvý. No hej, moje poburujúce dilema. Aj keď aj na ten chodím maximálne raz za týždeň. ;-)

Tak ahoj, kapitolu nejakej poviedky očakávajte pri každom ochorení, nechodeniu do školy, prázdnin autorky... možno aj pri záchvatu mojej mentálnej vyšinutosti.

Sciurine